Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 27. júna 2024(1)
Vec C‑236/23
Mutuelle assurance des travailleurs mutualistes (Matmut)
proti
TN,
Société MAAF assurances,
Fonds de garantie des assurances obligatoires de dommages (FGAO),
PQ
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2009/103/ES – Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Rozsah poistného krytia v prospech tretích osôb poskytovaného z povinného poistenia – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje možnosť dovolávať sa voči poškodenému cestujúcemu neplatnosti poistnej zmluvy na základe úmyselného nepravdivého vyhlásenia tohto cestujúceho v čase uzavretia zmluvy“
I. Úvod
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci nadväzuje na rozsudok Fidelidade‑Companhia de Seguros(2), v ktorom Súdny dvor vysvetlil, že smernice v oblasti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej možno uplatniť voči poškodeným tretím osobám absolútnu neplatnosť zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá vyplýva z pôvodných nepravdivých vyhlásení poistníka týkajúcich sa totožnosti vlastníka a zvyčajného vodiča motorového vozidla, ktoré bolo účastníkom dopravnej nehody.
2. V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta, či sa má rovnaký výklad použiť v situácii, keď poškodený cestujúci, voči ktorému sa uplatňuje neplatnosť poistnej zmluvy, ako poistník uviedol takéto pôvodné nepravdivé vyhlásenia. V prípade kladnej odpovede vzniká tiež otázka, či napriek nemožnosti dovolávať sa neplatnosti zmluvy voči tretej poškodenej osobe poisťovateľ môže podať voči tejto osobe žalobu s cieľom dosiahnuť vrátenie súm vyplatených na základe plnenia poistnej zmluvy.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
3. Článok 1 bod 2 smernice 2009/103/ES(3) vymedzuje pojem „poškodený“ ako „akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami“.
4. Článok 3 tejto smernice stanovuje:
„Každý členský štát prijme v súlade s článkom 5 všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku.
…
Poistenie uvedené v prvom pododseku povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.“
5. Článok 12 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:
„Bez toho, aby bol dotknutý článok 13 ods. 1 druhý pododsek, poistenie uvedené v článku 3 bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví, ktorá je dôsledkom prevádzky vozidla, spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča.“
6. Podľa článku 13 tejto smernice:
„1. Každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že na účely článku 3, všetky právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vydanej v súlade s článkom 3, sa budú považovať za neplatné, pokiaľ ide o nároky tretích osôb poškodených nehodou, v prípadoch, ak vylučujú z poistenia používanie alebo riadenie vozidla:
a) osoby, ktoré nie sú výslovne alebo nevýslovne oprávnené;
b) osoby, ktoré nevlastnia preukaz umožňujúci im viesť príslušné vozidlo;
c) osoby, ktoré nespĺňajú zákonné technické požiadavky týkajúce sa stavu a bezpečnosti príslušného vozidla.
Právne predpisy alebo ustanovenia uvedené v prvom pododseku písm. a) sa však môžu uplatniť voči osobám, ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, v prípade keď poisťovateľ môže preukázať, že vedeli, že vozidlo bolo odcudzené.
Členské štáty majú možnosť – v prípade, ak došlo k nehodám na ich území – neuplatniť ustanovenie v prvom pododseku, ak môže poškodený získať náhradu za utrpené škody od orgánu sociálneho zabezpečenia.
2. V prípade vozidiel odcudzených alebo získaných násilím, členské štáty môžu ustanoviť, že orgán určený v článku 10 ods. 1 zaplatí náhradu škody namiesto poisťovateľa za podmienok stanovených v odseku 1 tohto článku. Ak sa vozidlo spravidla nachádza v inom členskom štáte, tento orgán nemôže uplatňovať žiadny nárok voči akémukoľvek orgánu v tom členskom štáte.
Členské štáty, ktoré v prípade vozidla odcudzeného alebo získaného násilím stanovia, aby orgán uvedený v článku 10 ods. 1 zaplatil náhradu škody, môžu, pokiaľ ide o škodu na majetku, presne určiť spoluúčasť sumou nepresahujúcou 250 EUR.
3. Členské štáty vykonajú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa každé zákonné alebo zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistení, ktoré vylučuje cestujúceho z takého krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky, považovalo za neplatné, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody takéhoto cestujúceho.“
B. Francúzske právo
7. Podľa článku L. 113‑8 code des assurances (Zákonník poisťovníctva) je poistná zmluva neplatná v prípade zatajenia údajov alebo úmyselného nepravdivého vyhlásenia, ak takéto zatajenie alebo nepravdivé vyhlásenie mení povahu rizika alebo ho znižuje z pohľadu poisťovateľa, aj keď riziko, ktoré poistený zamlčal alebo skreslil, nemalo vplyv na poistnú udalosť.
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
8. PQ uzavrel 5. októbra 2012 zmluvu o poistení motorového vozidla so spoločnosťou Mutuelle assurance des travailleurs mutualistes (Matmut). Pri uzatváraní tejto zmluvy PQ vyhlásil, že je jediným vodičom poisteného vozidla.
9. Dňa 28. septembra 2013 bolo toto vozidlo, ktoré viedol TN, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, účastníkom dopravnej nehody s iným vozidlom, ktoré bolo poistené v spoločnosti Mutuelle d’assurance des artisans de France (ďalej len „MAAF“). PQ, ktorý bol cestujúcim v prvom vozidle, bol pri tejto nehode zranený.
10. TN bol stíhaný na tribunal correctionnel (trestný súd, Francúzsko) a uznaný vinným okrem iného z neúmyselného ublíženia na zdraví spôsobného vodičom pozemného motorového vozidla pod vplyvom alkoholu s pracovnou neschopnosťou dlhšou ako 3 mesiace osobe PQ.
11. PQ podal návrhy na náhradu škody podľa občianskeho práva. Na pojednávaní v rámci trestného konania Matmut vzniesla v súvislosti s týmito návrhmi námietku neplatnosti poistnej zmluvy z dôvodu nepravdivého vyhlásenia PQ týkajúceho sa totožnosti zvyčajného vodiča dotknutého vozidla. Matmut navrhla, aby bola zbavená zodpovednosti, a požiadala, aby náhradu škody PQ vyplatil Fonds de garantie des assurances obligatoires de dommages (FGAO) (Garančný fond povinného poistenia škôd), ktorý je orgánom zodpovedným za odškodnenie najmä poškodených pri dopravných nehodách, ktorých vinník nie je poistený.
12. Tribunal correctionnel (trestný súd) rozsudkom zo 17. decembra 2018 vyhlásil zmluvu za neplatnú z dôvodu úmyselného nepravdivého vyhlásenia poisteného. Súd zbavil spoločnosť Matmut zodpovednosti, nariadil TN nahradiť škody poškodeným a vyhlásil rozsudok za vykonateľný voči FGAO(4).
13. TN, FGAO a MAAF podali proti tomuto rozsudku odvolanie na cour d’appel (odvolací súd, Francúzsko), ktorý potvrdil tento rozsudok v časti, v ktorej vyhlásil poistnú zmluvu medzi PQ a spoločnosťou Matmut za neplatnú.
14. Cour d’appel (odvolací súd) zistil, že v čase, keď PQ uzavrel poistnú zmluvu, bol TN vlastníkom dotknutého vozidla a jeho zvyčajným vodičom. Konštatoval, že PQ tak uviedol úmyselné nepravdivé vyhlásenie o totožnosti zvyčajného vodiča, ktoré zjavne zmenilo riziko z pohľadu poisťovateľa, a to vzhľadom na skutočnosť, že TN bol predtým odsúdený za vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu.
15. Cour d’appel (odvolací súd) však na rozdiel od tribunal correctionnel (trestný súd) dospel k záveru, že je možné založiť zodpovednosť spoločnosti Matmut, a teda zbavil fond FGAO zodpovednosti. Podľa tohto súdu vzhľadom na prednosť práva Únie pred vnútroštátnym právom sa neplatnosti poistnej zmluvy z dôvodu úmyselného nepravdivého vyhlásenia podľa článku L. 113‑8 code des assurances (Zákonník poisťovníctva) nemožno dovolávať voči poškodeným pri dopravnej nehode alebo voči ich právnym nástupcom. Skutočnosť, že poškodený bol cestujúcim vo vozidle, ktoré spôsobilo nehodu, poistníkom alebo vlastníkom tohto vozidla, neumožňuje odoprieť mu postavenie „poškodenej tretej osoby“.
16. Matmut podala proti rozsudku cour d’appel (odvolací súd) opravný prostriedok na trestnoprávny senát Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) z dôvodu, že cour d’appel (odvolací súd) v rozpore s článkami L. 113‑8 a R. 211‑13 code des assurances (Zákonník poisťovníctva)(5) nesprávne rozhodol, že voči PQ sa nemožno dovolávať neplatnosti poistnej zmluvy.
17. Trestnoprávny senát usúdil, že preskúmanie tohto kasačného opravného prostriedku si vyžaduje stanovisko senátu špecializujúceho sa na poistné právo, a položil mu otázku týkajúcu sa možnosti dovolávať sa neplatnosti poistnej zmluvy vyplývajúcej z úmyselného nepravdivého vyhlásenia voči poškodenému, ktorý je zároveň poistníkom aj cestujúcim vo vozidle, ktoré spôsobilo nehodu.
18. Druhý občianskoprávny senát Cour de cassation (Kasačný súd), vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o tejto otázke, podrobne vysvetľuje, ako sa francúzske právo stavia k možnosti dovolávať sa neplatnosti poistnej zmluvy voči poškodeným pri nehode, ktorá môže zakladať zodpovednosť poisťovateľa. Z judikatúry Cour de cassation (Kasačný súd) tak vyplýva, že zlá viera poistníka, ktorá je sankcionovaná neplatnosťou poistnej zmluvy, je charakterizovaná úmyslom oklamať poisťovateľa. Vplyv tohto nepravdivého vyhlásenia na poistnú udalosť je irelevantný. Okrem toho neplatnosť postihuje poistnú zmluvu so spätnou účinnosťou, takže táto zmluva sa považuje za zmluvu, ktorá nikdy neexistovala.
19. Cour de cassation (Kasačný súd) vo všeobecnosti zastával názor, že voči poškodenému sa možno dovolávať neplatnosti zmluvy vyplývajúcej z nepravdivého vyhlásenia poisteného, pokiaľ poisťovateľ, ktorý odmietol svoje poistné krytie, riadne vyzval FGAO na zodpovednosť.
20. Od svojho rozsudku z 29. augusta 2019(6) tento súd rozhoduje v tom zmysle, že neplatnosti poistnej zmluvy uzákonenej ustanoveniami code des assurances (Zákonník poisťovníctva) sa nemožno dovolávať voči poškodeným pri dopravnej nehode alebo voči ich právnym nástupcom a že FGAO nemožno v takomto prípade vyzvať na náhradu škody poškodeným. Tento obrat v judikatúre vyplynul z výkladu týchto ustanovení s prihliadnutím na smernice v oblasti poistenia.
21. Vnútroštátny súd dodáva, že francúzsky zákonodarca následne vložil do code des assurances (Zákonník poisťovníctva) článok L. 211‑7‑1 s cieľom zosúladiť ho s právom Únie. Vysvetľuje, že podľa tohto ustanovenia sa neplatnosti poistnej zmluvy nemožno dovolávať voči poškodeným pri dopravnej nehode alebo voči ich právnym nástupcom a poisťovateľ, ktorý kryje zodpovednosť za škodu spôsobenú dotknutým vozidlom, je povinný nahradiť im škodu. V uvedenom ustanovení sa uvádza, že na poisťovateľa prechádzajú nároky oprávneného na náhradu škody voči osobe zodpovednej za nehodu, a to až do výšky súm, ktoré vyplatil.
22. Nezdá sa, že toto ustanovenie, ktoré je v súčasnosti účinné, je uplatniteľné ratione temporis na skutkové okolnosti sporu vo veci samej, teda na uzavretie zmluvy a nehodu, ku ktorým došlo v rokoch 2012 a 2013.
23. Vnútroštátny súd však uvádza, že od zmeny svojej judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 29. augusta 2019 a z nadobudnutia účinnosti článku L. 211‑7‑1 code des assurances (Zákonník poisťovníctva) Cour de cassation (Kasačný súd) nikdy nerozhodoval o otázke, či sa neplatnosti poistnej zmluvy nemožno dovolávať voči poškodenému cestujúcemu vo vozidle, pokiaľ je zároveň poistníkom, ktorý uviedol úmyselné nepravdivé vyhlásenie, ktoré viedlo k neplatnosti tejto zmluvy. Vnútroštátny súd uvádza, že ani jeden z rozsudkov Súdneho dvora sa netýka takej situácie, o akú ide vo veci samej.
24. Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodnutím z 30. marca 2023, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 7. apríla 2023, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa články 3 a 13 smernice [2009/103] vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa neplatnosti zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bolo možné dovolávať voči poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, ktorý pri uzatváraní zmluvy uviedol úmyselné nepravdivé vyhlásenie, ktoré viedlo k tejto neplatnosti?“
25. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru Matmut, TN, MAAF, FGAO, PQ a francúzska vláda, ako aj Komisia. Súdny dvor rozhodol, že v tejto veci nenariadi pojednávanie.
IV. Analýza
A. Rozsah prejudiciálnej otázky a jej preformulovanie
26. Svojou jedinou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Únie bráni možnosti dovolávať sa neplatnosti poistnej zmluvy voči poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, ktorého nepravdivé vyhlásenia viedli k tejto neplatnosti.
27. Z prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že tento súd má v prípade, ak by sa rozhodlo, že voči poškodenému poistníkovi sa nemožno dovolávať neplatnosti poistnej zmluvy, pochybnosti aj o tom, či by poisťovateľ mohol byť oprávnený podať proti tomuto poistníkovi žalobu, založenú na úmyselnom pochybení pri uzatváraní zmluvy, s cieľom dosiahnuť vrátenie všetkých súm vyplatených na základe plnenia tejto zmluvy.
28. Poznamenávam, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa neuvádza, či Matmut podala takúto žalobu v rámci konania vo veci samej, ani to, či je jej podanie v rámci konania, o aké ide vo veci samej, vôbec možné.
29. V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania Súdnym dvorom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili(7).
30. Po druhé podľa ustálenej judikatúry(8) v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. V tomto smere Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré mu boli predložené. Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vybral tie prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu.
31. Súdny dvor preto môže byť pri plnení svojej úlohy v oblasti prejudiciálneho konania nútený preformulovať prejudiciálne otázky, vo vzťahu ku ktorým aj po ich preformulovaní vykonanom v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 29 vyššie naďalej platí prezumpcia relevantnosti(9).
32. V prejednávanej veci napriek nedostatku informácií v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o možnosť poisťovateľa podať žalobu proti poškodenému poistníkovi, nie je zjavné, že problematika súladu podania takejto žaloby s právom Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej alebo sa týka hypotetického problému. Konanie vo veci samej sa totiž síce týka trestnej zodpovednosti osoby zodpovednej za nehodu, návrhy na náhradu škody podľa občianskeho práva sa však preskúmavajú v rámci tohto konania. Okrem toho, ako možno vidieť z písomných pripomienok účastníkov konania, v ktorých sa touto problematikou podrobne zaoberajú, prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje všetky prvky potrebné na poskytnutie užitočnej odpovede na otázku týkajúcu sa súladu takejto žaloby.
33. Za týchto podmienok navrhujem, aby Súdny dvor preformuloval prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa ňou v prvom rade pýta, či sa články 3 a 13 smernice 2009/103 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje dovolávať sa voči poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, neplatnosti zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá vyplýva z úmyselného nepravdivého vyhlásenia tohto poistníka týkajúceho sa zvyčajného vodiča dotknutého vozidla.
34. V súlade s mojím návrhom na preformulovanie sa vnútroštátny súd v prípade kladnej odpovede na túto otázku v druhom rade pýta, či sa tieto ustanovenia majú vykladať v tom zmysle, že bránia aj vnútroštátnej právnej úprave, ktorá oprávňuje poisťovateľa podať proti poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, žalobu založenú na jeho úmyselnom nepravdivom vyhlásení týkajúcom sa zvyčajného vodiča dotknutého vozidla, s cieľom dosiahnuť vrátenie všetkých súm vyplatených tomuto poškodenému cestujúcemu na základe plnenia tejto zmluvy.
B. Možnosť dovolávať sa neplatnosti poistnej zmluvy
35. Zákonné podmienky platnosti poistnej zmluvy neupravuje právo Únie, ale právo členských štátov(10). Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby povinné poistenie motorového vozidla umožnilo všetkým cestujúcim poškodeným pri nehode spôsobenej vozidlom získať odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať právo Únie a že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu zbaviť smernicu 2009/103 jej potrebného účinku(11).
36. Na zodpovedanie prvej časti prejudiciálnej otázky je teda potrebné v prvom rade určiť, či poškodený cestujúci, ktorý je zároveň aj poistníkom a osobou, ktorá v čase uzavretia poistnej zmluvy uviedla nepravdivé vyhlásenia, patrí medzi osoby, ktoré má smernica 2009/103 chrániť. Len v prípade kladnej odpovede by totiž možnosť dovolávať sa neplatnosti poistnej zmluvy voči tomuto poškodenému cestujúcemu mohla zbaviť tohto poškodeného cestujúceho jeho práva na náhradu škody, a teda ohroziť potrebný účinok tejto smernice. V prípade potreby teda v druhom rade preskúmam, či možnosť dovolávať sa tejto neplatnosti voči dotknutej osobe porušuje uvedenú smernicu a narúša jej potrebný účinok.
1. O ochrane poškodených tretích osôb
a) Všeobecné pravidlo týkajúce sa ochrany poškodených
37. Smernica 2009/103 má zabezpečiť najmä porovnateľné zaobchádzanie s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených motorovými vozidlami bez ohľadu na to, kde na území Únie došlo k nehode, ako aj zabezpečiť tak ochranu poškodených účastníkov nehôd spôsobených motorovými vozidlami(12). Ustanovenia tejto smernice sú totiž výsledkom vývoja právnej úpravy Únie v oblasti povinného poistenia, ktorá sústavne sledovala a posilňovala cieľ ochrany poškodených účastníkov nehôd spôsobených týmito vozidlami(13).
38. V tejto súvislosti smernica 2009/103, ako vyplýva z jej odôvodnenia 1, kodifikovala skoršie smernice týkajúce sa aproximácie právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti bez toho, aby ich podstatne zmenila. Judikatúru týkajúcu sa týchto skorších smerníc možno v dôsledku toho prebrať na výklad rovnocenných ustanovení smernice 2009/103(14).
39. V záujme dosiahnutia cieľa „porovnateľnej“ ochrany poškodených v rámci Únie smernica 2009/103 stanovuje všeobecné pravidlo, podľa ktorého poškodení majú nárok na náhradu škody poisťovateľom, ako aj výnimky z tohto pravidla. Z tohto hľadiska majú tieto výnimky taxatívnu povahu a musia sa vykladať reštriktívne(15).
40. V tejto súvislosti zo znenia článku 1 bodu 2 v spojení s článkom 3 prvým odsekom smernice 2009/103 vyplýva, že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto smernice, platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami(16).
41. Konkrétnejšie článok 3 smernice 2009/103 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá poistením, a spresňuje najmä druhy škôd a okruh tretích osôb ako poškodených, na ktorých sa toto poistenie musí vzťahovať. Pokiaľ ide o práva priznané poškodeným tretím osobám, článok 3 ods. 1 tejto smernice bráni poisťovni, ktorá poisťuje zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, odvolávať sa na právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia v snahe neodškodniť poškodené tretie osoby za nehodu spôsobenú poisteným motorovým vozidlom. Článok 13 ods. 1 uvedenej smernice len pripomína túto povinnosť, pokiaľ ide o určité osobitné prípady uvedené v tomto ustanovení(17).
42. Práve s prihliadnutím na tieto pripomienky treba určiť, či v prejednávanej veci poškodený cestujúci, ktorý je zároveň aj poistníkom a osobou, ktorá uviedla nepravdivé vyhlásenia, patrí medzi „poškodené tretie osoby“, ktoré má smernica 2009/103 chrániť.
b) Cestujúci ako poškodený
43. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré je upravené smernicou 2009/103, v súlade s požiadavkou stanovenou v článku 12 ods. 1 tejto smernice pokrýva najmä ujmu na zdraví, ktorá je dôsledkom prevádzky vozidla, spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča.
44. Súdny dvor už objasnil, že cieľom ustanovení skorších smerníc zodpovedajúcich ustanoveniam smernice 2009/103 je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým cestujúcim poškodeným pri nehode spôsobenej vozidlom získať odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli(18).
45. Je pravda, že v článku 13 ods. 1 písm. a) smernice 2009/103 je stanovená výnimka, ktorá môže ovplyvniť situáciu cestujúcich okrem vodiča. Na základe tohto ustanovenia totiž členský štát môže rozhodnúť, že vylučovacia doložka (zmluvná alebo legislatívna) je uplatniteľná voči osobám, ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, pokiaľ poisťovateľ môže preukázať, že vedeli, že toto vozidlo bolo odcudzené. Je však nesporné, že v prejednávanej veci nešlo o takýto prípad.
46. Pokiaľ teda ide o povinné poistenie upravené smernicou 2009/103, okolnosť, že poškodený bol cestujúcim vo vozidle, ktorým mu bola spôsobená škoda, nemôže zbaviť tohto poškodeného jeho práva na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou.
c) Poistník ako poškodený
47. V prejednávanej veci je to jedna zo zmluvných strán poistnej zmluvy, konkrétne poistník, kto sa na účely získania náhrady škody od poisťovne odvoláva na postavenie „poškodeného nehodou“.
48. Ako som v tejto súvislosti uviedol(19), tak v smernici 2009/103, ako aj v judikatúre Súdneho dvora sa na určenie osôb oprávnených na ochranu vyplývajúcu z práva Únie používa pojem „poškodené tretie osoby“. Použitie tohto pojmu môže vyvolať dojem, že ochrana poskytovaná touto smernicou sa vzťahuje len na osoby, ktoré nie sú zmluvne viazané („tretie osoby“) s poisťovateľom, ktorého zodpovednosť môže vzniknúť.
49. Po prvé pojem „poškodené tretie osoby“ sa však objavuje len v článku 13 smernice 2009/103. Toto ustanovenie, nazvané „Vylučovacie doložky“, ukladá členským štátom povinnosť prijať všetky vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že „na účely článku 3“ tejto smernice sa všetky právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia budú považovať za neplatné, pokiaľ ide o nároky tretích osôb poškodených nehodou, ak vylučujú z poistenia používanie alebo riadenie vozidla v určitých osobitných situáciách podrobne uvedených v tomto článku 13.
50. V odôvodnení 15 smernice 2009/103 sa objasňuje cieľ článku 13 tejto smernice a uvádza, že v záujme poškodených musia byť účinky určitých výnimiek obmedzené na vzťah medzi poisťovateľom a osobou zodpovednou za nehodu. A contrario, podľa tohto odôvodnenia na základe článku 13 uvedenej smernice a s výhradou výnimiek stanovených v tejto smernici takéto vylučovacie doložky (legislatívne a zmluvné) teda nemajú vplyv na vzťah medzi poisťovateľom a akýmkoľvek poškodeným okrem osoby zodpovednej za nehodu. V dôsledku toho podľa uvedeného odôvodnenia treba odkaz na „tretie osoby poškodené nehodou“ uvedený v tomto ustanovení chápať v tom zmysle, že tento pojem sa vzťahuje na poškodených pri dopravnej nehode, okrem osoby, ktorá ju spôsobila. Pojem „tretie poškodené osoby“ v zmysle uvedeného ustanovenia sa teda vo všeobecnosti môže vzťahovať aj na osoby, ktoré sú zmluvne viazané s poisťovateľom.
51. Po druhé takýto výklad smernice 2009/103 zodpovedá výkladu, ktorý použil generálny advokát Mengozzi, ktorý vo svojich návrhoch vo veci Churchill Insurance Company a Evans navrhol konštatovať, že v prípade nehody sa totiž za „tretie osoby“ považujú všetky osoby okrem vodiča, ktorý zapríčinil nehodu(20).
52. Po tretie Súdny dvor už spresnil, že okolnosť, že osoba poškodená pri dopravnej nehode je poistníkom, neumožňuje vylúčiť túto osobu z pojmu „poškodené tretie osoby“ v zmysle ustanovení smerníc predchádzajúcich smernici 2009/103, ktoré zodpovedajú článku 12 ods. 3 a článku 13 ods. 1 tejto smernice(21).
53. Ani skutočnosť, že poškodený cestujúci je poistníkom, teda neumožňuje vylúčiť tohto poškodeného z ochrany, ktorú smernica 2009/103 priznáva poškodeným pri dopravných nehodách.
d) Osoba, ktorá uviedla nepravdivé vyhlásenia, ako poškodený
54. Osobitosť prejednávanej veci spočíva v skutočnosti, že dotknutá osoba je nielen cestujúcim poškodeným pri dopravnej nehode, ktorý je zmluvne viazaný s poisťovateľom, ktorého zodpovednosť je predmetom sporu, ale aj osobou, ktorá uviedla úmyselné nepravdivé vyhlásenie, ktoré viedlo k neplatnosti poistnej zmluvy.
55. Ako som uviedol(22), smernica 2009/103 obsahuje výnimku umožňujúcu neodškodniť poškodených vzhľadom na situáciu, ktorú sami spôsobili, a to konkrétne osoby, ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, v prípade, keď poisťovňa môže preukázať, že vedeli, že toto vozidlo bolo odcudzené. Naproti tomu táto smernica nestanovuje takúto výnimku v prípade, keď poistná zmluva bola uzavretá na základe nepravdivých vyhlásení zo strany poistníka.
56. V dôsledku toho, ako rozhodol Súdny dvor(23), skutočnosť, že poisťovňa uzavrela túto zmluvu na základe neúplných alebo nepravdivých vyhlásení zo strany poistníka, na základe svojej povahy nedovoľuje poisťovni odvolávať sa na právne predpisy týkajúce sa neplatnosti zmluvy a uplatniť ich voči poškodenej tretej osobe, aby sa vyhla splneniu povinnosti odškodniť túto osobu za nehodu spôsobenú poisteným vozidlom. Inými slovami, z hľadiska smernice 2009/103 skutočnosť, že poškodený cestujúci je poistníkom, ktorý pri uzatváraní poistnej zmluvy uviedol tieto nepravdivé vyhlásenia, nič nemení na jeho postavení „poškodenej tretej osoby“ v zmysle tejto smernice a na ochrane priznanej osobám v tomto postavení.
57. Teraz je potrebné overiť, či tento záver nie je spochybnený tvrdením založeným na zásade zákazu podvodu a zneužívania. Matmut totiž vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že z hľadiska tejto zásady nemožno akceptovať, aby osoba, ktorá uviedla nepravdivé vyhlásenia, mohla využiť poistenie a mať tak prospech zo svojho podvodu.
e) Zásada zákazu podvodu a zneužívania
1) Nastolenie problému
58. Smernica 2009/103 neupravuje otázku poistníka, ktorý zneužíva práva priznané mu touto smernicou. V práve Únie však existuje všeobecná zásada, podľa ktorej uplatňovanie právnej úpravy tohto práva nemožno chápať tak, že sa vzťahuje na zneužívajúce alebo podvodné úkony. Okrem toho sa mi zdá, že uplatnenie tejto zásady v kontexte možnosti dovolávať sa neplatnosti poistnej zmluvy posudzoval Súdny dvor v nedávnom uznesení Liberty Seguros.
59. Prejudiciálna otázka, ktorú Súdny dvor analyzoval v tomto uznesení, mala svoj pôvod v žalobe poisťovateľa o určenie neplatnosti poistnej zmluvy z dôvodu nepravdivých vyhlásení poistníka týkajúcich sa činnosti vykonávanej s dotknutým vozidlom. Súd rozhodujúci o tejto žalobe mal rozhodnúť, či sa tejto neplatnosti možno dovolávať voči tretím osobám poškodeným pri dopravnej nehode.
60. Súdny dvor odpovedal záporne a dospel najmä k záveru, že nemožno tvrdiť, že v situácii, keď poistník zatajil skutočnú činnosť, ktorú mal v úmysle vykonávať s dotknutým vozidlom, a cestujúci nemohli nevedieť o protiprávnej povahe služby poskytovanej poistníkom, sa na právo Únie odvoláva s cieľom obísť vnútroštátne právo a získať tak výhodu, ktorá je v rozpore s účelmi a cieľmi práva Únie(24).
61. V tejto pasáži chcel Súdny dvor zrejme poukázať na to, že sporná situácia nezodpovedá dvom hlavným rámcom, v ktorých možno analyzovať pojem zneužitie, a to v prípade, keď sa na právo Únie odvoláva s cieľom obísť vnútroštátne právo, a v prípade, keď sa na ustanovenia práva Únie odvoláva s cieľom získať výhody spôsobom, ktorý je v rozpore s účelmi a cieľmi týchto ustanovení(25).
62. Ak je pritom môj výklad uvedenej pasáže vzhľadom na kontext, do ktorého je zasadená, správny, situácia, ktorú Súdny dvor posudzoval, zodpovedá druhému rámcu, teda situácii, v ktorej sa na právo Únie odvolávali osoby poškodené pri dopravnej nehode, ktoré sa chceli dovolávať svojho postavenia „poškodených tretích osôb“, aby neboli zbavené svojho práva na náhradu škody na základe neplatnosti poistnej zmluvy v dôsledku nepravdivých vyhlásení zo strany poistníka.
63. Naproti tomu v prejednávanej veci, ak vychádzame z odôvodnenia spoločnosti Matmut, je to poistník, kto sa chce dovolávať postavenia „poškodenej tretej osoby“ na dosiahnutie toho istého cieľa. V takejto situácii by sa na právo Únie a konkrétnejšie na články 3 a 13 smernice 2009/103 odvolávalo s cieľom obísť uplatnenie vnútroštátneho ustanovenia týkajúceho sa neplatnosti poistnej zmluvy, ktorej sa inak možno dovolávať voči osobe, ktorá uviedla nepravdivé vyhlásenia.
64. Za týchto okolností je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v súlade s vnútroštátnymi pravidlami dokazovania, pokiaľ tým nie je narušená účinnosť práva Únie, overil, či sú v spore vo veci samej naplnené okolnosti zakladajúce zneužívajúce alebo podvodné konanie(26). Súdny dvor rozhodujúci o návrhu na začatie prejudiciálneho konania prípadne môže vnútroštátnym súdom poskytnúť indície s cieľom usmerniť ich pri posudzovaní prejednávaných vecí, o ktorých majú rozhodovať(27). Uvediem teda pár poznámok k uplatňovaniu zásady zákazu podvodu a zneužívania pre prípad, že by sa Súdny dvor rozhodol poskytnúť vnútroštátnemu súdu takéto indície.
2) Poznámky k uplatňovaniu zásady zákazu podvodu a zneužívania
65. Na konštatovanie zneužívajúceho konania sa vyžaduje súčasná existencia objektívnej a subjektívnej okolnosti.
66. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora(28) si dôkaz zneužívajúceho konania vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie.
67. Podľa môjho názoru vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa cieľ sledovaný právnou úpravou Únie a priori zdá byť dosiahnutý, považujem za vhodné začať analýzu nie objektívnym prvkom, ale subjektívnym prvkom, a to s cieľom určiť, aký bol úmysel dotknutej osoby, a overiť, či tento úmysel predstavuje zneužitie a či prípadne želaný výsledok môže ohroziť cieľ práva Únie(29).
68. Cieľom sledovaným článkami 3 a 13 smernice 2009/103 je totiž zabezpečiť, aby s výhradou výnimiek stanovených touto smernicou každá osoba poškodená pri dopravnej nehode mala právo na náhradu škody, a vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych predpisov a zmluvných podmienok, ktoré môžu toto právo obmedziť.
69. Je nesporné, že PQ bol zranený pri nehode, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, a že podľa uplatniteľného práva má nárok na náhradu utrpenej škody. Okrem toho nič nenasvedčuje tomu, že by k tejto nehode došlo za umelo vytvorených okolností alebo že by vzhľadom na to, že vodič je vylúčený z osôb krytých poistením(30), PQ namiesto toho, aby sám viedol vozidlo, zaujal miesto cestujúceho, aby mohol byť v prípade nehody odškodnený poisťovňou.
70. Okrem toho nemožno zabúdať na to, že Matmut neargumentuje tým, že TN viedol dotknuté vozidlo v čase nehody, ale tým, že TN nebol pri uzatváraní poistnej zmluvy označený ako zvyčajný vodič tohto vozidla. V tejto súvislosti platí, že keby bol PQ zvyčajným vodičom vozidla a TN by ho príležitostne viedol, otázka neplatnosti poistnej zmluvy by nevznikla. Smernica 2009/103 totiž bráni tomu, aby povinnosť poisťovateľa nahradiť škodu osobe poškodenej pri dopravnej nehode poisteného vozidla bola vylúčená v prípade, keď túto nehodu spôsobila osoba, ktorá nie je osobou uvedenou v poistnej zmluve(31).
71. Tvrdenie spoločnosti Matmut je teda založené na skutočnosti, že PQ uviedol pri uzatváraní poistnej zmluvy nepravdivé vyhlásenie a usiluje sa vylúčiť nie v prospech akéhokoľvek poškodeného, ale vo svoj osobný prospech vnútroštátne ustanovenie, podľa ktorého je táto poistná zmluva neplatná z dôvodu tohto nepravdivého vyhlásenia.
72. V tejto súvislosti musím poznamenať, že Súdny dvor používa na opis subjektívneho prvku zneužívajúceho alebo podvodného konania rôzne formulácie.
73. V niektorých svojich rozsudkoch totiž Súdny dvor uvádza, že subjektívny prvok spočíva v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie(32), zatiaľ čo v iných rozsudkoch zdôrazňuje, že tento prvok existuje len vtedy, ak sa hlavný cieľ predmetného konania obmedzuje na získanie takejto výhody(33).
74. V každom prípade treba konštatovať, že pokiaľ ide o obchádzanie vnútroštátneho práva prostredníctvom sekundárneho práva, zákaz takéhoto konania nie je relevantný, pokiaľ dotknuté úkony môžu mať iné odôvodnenie ako len získanie neoprávnenej výhody(34).
75. Je teda potrebné preskúmať, či sa hlavný cieľ sporného konania PQ obmedzoval na obchádzanie inak uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení. V tejto súvislosti si overenie existencie zneužívajúceho konania od vnútroštátneho súdu vyžaduje, aby zohľadnil všetky skutočnosti a okolnosti prejednávanej veci vrátane tých, ktoré predchádzali údajne zneužívajúcemu konaniu, a ktoré po ňom nasledovali(35).
76. Podľa toho, ako som pochopil návrh na začatie prejudiciálneho konania, PQ uviedol nepravdivé vyhlásenia s cieľom splniť povinnosť poistiť dotknuté vozidlo a získať výhodnejšie poistné v porovnaní s tým, ktoré by sa muselo zaplatiť, keby poisťovateľ poznal totožnosť zvyčajného vodiča tohto vozidla. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že dôvodom týchto nepravdivých vyhlásení bolo neuviesť TN ako zvyčajného vodiča uvedeného vozidla vzhľadom na to, že bol predtým odsúdený za vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu. Táto okolnosť pritom zjavne zmenila riziko z pohľadu poisťovateľa.
77. S výhradou overenia, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, preto nemožno dospieť k záveru, že PQ uviedol nepravdivé vyhlásenia s hlavným cieľom odvolávať sa na články 3 a 13 smernice 2009/103 a obísť vnútroštátne ustanovenie týkajúce sa zákonných podmienok neplatnosti poistných zmlúv. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba z hľadiska ustanovení tejto smernice považovať PQ za „tretiu osobu poškodenú“ nehodou.
78. Pokiaľ ide o tieto overenia, treba dodať, že osoba, ktorej sa vytýka použitie podvodného alebo zneužívajúceho konania, musí mať možnosť vyvrátiť skutočnosti, na ktorých je toto tvrdenie založené, pričom musia byť dodržané záruky spojené s právom na spravodlivý proces(36).
79. Pre úplnosť si možno položiť otázku, či by sa článok L. 113‑8 code des assurances (Zákonník poisťovníctva) nemal považovať za vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa francúzsky zákonodarca usiluje bojovať proti podvodnému a zneužívajúcemu konaniu poistníkov. Uplatnenie takéhoto vnútroštátneho ustanovenia je však možné len v situácii, v ktorej by sa správanie dotknutej osoby na základe všeobecnej zásady práva Únie zakazujúcej podvod a zneužívanie v každom prípade považovalo za podvodné alebo zneužívajúce(37). Vykonávanie takéhoto vnútroštátneho ustanovenia totiž nemôže narúšať plný účinok a jednotné uplatňovanie článkov 3 a 13 smernice 2009/103(38). Nemôže teda meniť rozsah týchto ustanovení(39), k čomu by došlo, keby bol poistník, ktorý uviedol nepravdivé vyhlásenia, zbavený postavenia „poškodenej tretej osoby“ v zmysle uvedených ustanovení.
80. Za týchto okolností zostáva ešte určiť, či potrebný účinok článkov 3 a 13 smernice 2009/103 bráni tomu, aby sa neplatnosti poistnej zmluvy bolo možné dovolávať voči poškodenej tretej osobe, ktorá je poistníkom a osobou, ktorá pri uzatváraní tejto zmluvy uviedla nepravdivé vyhlásenia.
2. O potrebnom účinku článkov 3 a 13 smernice 2009/103
a) Možnosť dovolávať sa neplatnosti zmluvy voči poškodenej tretej osobe
81. V prejednávanej veci vzniká otázka, či zamietnutie nároku na náhradu škody poisťovňou môže vyplývať z možnosti dovolávať sa voči poistníkovi neplatnosti poistnej zmluvy, ktorá vyplýva z nepravdivých vyhlásení tohto poistníka.
82. Ako som už uviedol(40), cieľom smernice 2009/103 nie je harmonizovať zákonné podmienky platnosti poistných zmlúv. Hoci sa členským štátom ponecháva možnosť voľne stanoviť tieto podmienky, pri výkone svojich právomocí musia dodržiavať právo Únie a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu zbaviť smernicu 2009/103 jej potrebného účinku.
83. Hoci teda smernica 2009/103 nebráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré stanovuje, že poistná zmluva je neplatná, ak je uzavretá na základe nepravdivých vyhlásení poistníka, táto smernica obmedzuje účinky neplatnosti v rozsahu, v akom táto neplatnosť môže ohroziť potrebný účinok tohto aktu práva Únie.
84. V tejto súvislosti by možnosť dovolávať sa neplatnosti poistnej zmluvy voči poškodenému cestujúcemu, ktorý je poistníkom, viedla k neodškodneniu tejto osoby, a teda by narušila potrebný účinok smernice 2009/103. Tento výklad nie je spochybnený ani možnosťou, že by uvedenú osobu odškodnil FGAO.
b) Vyplatenie náhrady škody orgánom zodpovedným za odškodnenie poškodených
85. Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o tom, či okolnosť, že FGAO je povinný nahradiť škodu poškodenému v prípade, že by sa voči nemu uplatnila neplatnosť zmluvy, môže mať vplyv na výklad, ktorý treba prijať.
86. V tejto súvislosti je podľa článku 10 smernice 2009/103 každý členský štát povinný „zriadi[ť] alebo pover[iť] orgán, ktorého úlohou bude zabezpečiť náhradu škody najmenej do výšky povinného poistenia za škodu na majetku alebo ujmy na zdraví spôsobené neidentifikovaným vozidlom alebo vozidlom, ktoré nemalo splnené povinné poistenie stanovené v článku 3.“
87. Ako však spresnil Súdny dvor(41), konštatovanie, že ustanovenie vnútroštátneho práva môže mať za následok, že poškodené tretie osoby nebudú odškodnené, a preto môže narušiť potrebný účinok smernice 2009/103, nie je spochybnené ani možnosťou, že poškodenej osobe bude vyplatená náhrada škody orgánom zriadeným na účely dosiahnutia súladu s článkom 10 tejto smernice.
88. Vyplatenie náhrady takýmto orgánom bolo totiž stanovené ako posledná možnosť, ktorá prichádza do úvahy iba v prípade, keď bola škoda spôsobená vozidlom, pre ktoré nebola splnená povinnosť poistenia. Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je povinné a je úlohou členských štátov zabezpečiť, aby s výhradou uplatnenia odchýlok stanovených v smernici 2009/103 každý vlastník alebo držiteľ vozidla obvykle sa nachádzajúceho na jeho území uzavrel zmluvu s poisťovňou. Nesplnenie tejto povinnosti kontroly členským štátom by nemalo byť na ujmu osôb poškodených pri dopravných nehodách a ak sa tak stane, náhradu škody musí poškodeným vyplatiť orgán zriadený alebo poverený týmto členským štátom. Naproti tomu na vyplatenie náhrady povereným orgánom sa nemožno odvolávať na účely oslobodenia poisťovateľa od jeho zodpovednosti, ak povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu bola splnená.
3. Záver týkajúci sa prvej časti prejudiciálnej otázky
89. Na základe analýzy, ktorú som práve vykonal, v prvom rade zastávam názor, že skutočnosť, že poškodený cestujúci je poistníkom, ktorý pri uzatváraní poistnej zmluvy uviedol nepravdivé vyhlásenia týkajúce sa totožnosti zvyčajného vodiča, nič nemení na jeho postavení „poškodenej tretej osoby“ v zmysle smernice 2009/103 a na ochrane priznanej osobám v tomto postavení(42). Ďalej za okolností prejednávanej veci nemožno dospieť k záveru, že uplatnenie zásady zákazu podvodu a zneužívania umožňuje odmietnuť mu túto ochranu(43). Napokon táto smernica by bola zbavená svojho potrebného účinku, keby poisťovateľ zamietol nárok tejto osoby na náhradu škody z dôvodu možnosti dovolávať sa neplatnosti poistnej zmluvy, ktorá vyplýva z týchto nepravdivých vyhlásení(44).
90. Za týchto okolností je potrebné odpovedať na prvú časť prejudiciálnej otázky tak, že články 3 a 13 smernice 2009/103 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje dovolávať sa voči poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, neplatnosti zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá vyplýva z úmyselného nepravdivého vyhlásenia tohto poistníka týkajúceho sa zvyčajného vodiča dotknutého vozidla.
C. Právo podať regresnú žalobu
91. Pripomínam, že druhá časť prejudiciálnej otázky sa týka zistenia, či sa články 3 a 13 smernice 2009/103 majú vykladať v tom zmysle, že bránia aj vnútroštátnej právnej úprave, ktorá oprávňuje poisťovateľa podať proti poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, žalobu založenú na jeho úmyselnom nepravdivom vyhlásení týkajúcom sa zvyčajného vodiča dotknutého vozidla, s cieľom dosiahnuť vrátenie všetkých súm vyplatených tomuto poškodenému cestujúcemu na základe plnenia tejto zmluvy.
92. S cieľom odpovedať na druhú časť prejudiciálnej otázky najprv preskúmam, či právo Únie upravuje podmienky vzniku zodpovednosti poistníka za pôvodné nepravdivé vyhlásenia. Ak to tak nie je, potom sa budem zaoberať otázkou, či toto právo napriek tomu bráni uplatneniu zodpovednosti poistníka prostredníctvom regresnej žaloby poisťovateľa.
1. Podmienky zodpovednosti poistníka
93. Hoci Súdny dvor ešte nemal príležitosť rozhodnúť o tom, či je právo poisťovateľa podať regresnú žalobu proti poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň aj poistníkom a osobou, ktorá v čase uzavretia poistnej zmluvy uviedla nepravdivé vyhlásenia, v súlade s právom Únie, užitočné poznatky v tejto súvislosti možno vyvodiť z judikatúry(45).
94. Regresná žaloba proti osobe poškodenej pri nehode bola predmetom rozsudku Churchill Insurance Company Limited a Evans(46).
95. Tento rozsudok sa týkal ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré umožňovalo poisťovateľovi vymáhať od poisteného sumu vyplatenú na základe jeho zodpovednosti vyplývajúcej z poistnej zmluvy. Z výkladu uvedeného rozsudku vyplýva, že toto ustanovenie bolo možné vykladať dvomi odlišnými spôsobmi a tieto výklady boli predmetom diskusie medzi účastníkmi konania.
96. Podľa prvého výkladu sa totiž v predmetnom vnútroštátnom ustanovení stanovovala regresná žaloba proti poistenému na účely vymáhania tejto náhrady škody, ak tento poistený spôsobil alebo umožnil použitie vozidla vodičom, ktorý spôsobil nehodu(47). Podľa druhého výkladu účinkom tohto ustanovenia bolo automaticky vylúčiť z nároku na poistné plnenie cestujúceho poškodeného pri dopravnej nehode, ktorý bol poistený a dovolil nepoistenému vodičovi viesť vozidlo(48). Vnútroštátny súd sa rozhodol pre tento druhý výklad a ten sa v dôsledku toho odráža aj v rozsudku Súdneho dvora.
97. Ešte dôležitejšie je, že výklad tohto rozsudku môže naznačovať, že ustanovenie, ktoré automaticky vylučuje prípadné odškodnenie poisteného (druhý výklad), patrí do pôsobnosti smernice 2009/103, zatiaľ čo ustanovenie, ktoré priznáva poisťovateľovi právo uplatniť si zodpovednosť za škodu voči svojmu zmluvnému partnerovi prostredníctvom regresnej žaloby (prvý výklad), nepatrí do pôsobnosti tejto smernice.
98. Súdny dvor totiž po tom, ako poukázal na to, že je povinný zohľadniť výklad vnútroštátneho práva prijatý vnútroštátnym súdom, teda druhý výklad, uviedol, že prejudiciálne otázky „sa netýkajú zlučiteľnosti pravidla o zodpovednosti za škodu s právom Únie, ale týkajú sa zlučiteľnosti ustanovenia, ktoré podľa výkladu vnútroštátneho súdu tým, že automaticky vylučuje prípadné odškodnenie poistníka, obmedzuje rozsah krytia zodpovednosti za škodu, s právom Únie“(49). Súdny dvor konštatoval, že položené otázky teda patria do pôsobnosti právnej úpravy Únie v tejto oblasti.
99. Tento výklad rozsudku Churchill Insurance Company Limited a Evans(50)potvrdzuje uznesenie BUL INS(51), v ktorom Súdny dvor uviedol, že článok 13 smernice 2009/103 sa týka prípadných obmedzení poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vo vzťahu k poškodeným tretím osobám a nie regresných žalôb podaných poisťovateľom po poskytnutí náhrady škody poškodenému.
100. Právo Únie teda neupravuje podmienky týkajúce sa vzniku zodpovednosti poistníka, pokiaľ ide o sumy vyplatené poisťovateľom v dôsledku nehodovej udalosti. Zostáva ešte určiť, či podmienky vzniku tejto zodpovednosti uvedené v druhej časti prejudiciálnej otázky môžu napriek tomu narušiť potrebný účinok smernice 2009/103.
2. Potrebný účinok smernice 2009/103 a regresná žaloba
101. Vnútroštátny súd si kladie otázku, či poisťovateľ môže podať regresnú žalobu proti poistníkovi s cieľom dosiahnuť vrátenie súm vyplatených poistníkovi na základe plnenia poistnej zmluvy.
102. Hoci podmienky vzniku zodpovednosti poistníka patria do právomoci členských štátov, členské štáty musia pri výkone svojej právomoci v tejto oblasti dodržiavať právo Únie.
103. Súdny dvor v tejto súvislosti vo svojej judikatúre týkajúcej sa potrebného účinku smernice 2009/103 rozlišuje medzi na jednej strane ustanoveniami v oblasti poistenia, ktoré obmedzujú poistné krytie poisťovateľa, pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, vo vzťahu medzi treťou poškodenou osobou a poisťovateľom, a na druhej strane ustanoveniami vnútroštátnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré stanovujú zodpovednosť poisteného voči takejto poškodenej tretej osobe(52). V zásade sú predovšetkým tieto prvé ustanovenia spôsobilé narušiť potrebný účinok tejto smernice(53). Zodpovednosť poisťovateľa sa totiž vo všeobecnosti odvodzuje od zodpovednosti poisteného za škodu a cieľom uvedenej smernice nie je harmonizovať úpravy tejto zodpovednosti za škodu v členských štátoch.
104. Okrem toho podľa tej istej judikatúry na účely zaručenia potrebného účinku ustanovení práva Únie týkajúcich sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa tieto ustanovenia majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym právnym úpravám, ktoré narúšajú tento potrebný účinok, keďže tým, že z úradnej moci vylučujú alebo neprimerane obmedzujú právo poškodeného na získanie náhrady škody prostredníctvom povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ohrozujú dosiahnutie cieľa ochrany poškodených účastníkov dopravných nehôd, ktorý normotvorca Únie konštantne sleduje a posilňuje(54).
105. S prihliadnutím na túto judikatúru treba konštatovať, že vnútroštátna právna úprava, ktorá oprávňuje poisťovateľa podať žalobu proti poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň aj poistníkom a osobou, ktorá v čase uzavretia poistnej zmluvy uviedla nepravdivé vyhlásenia, s cieľom dosiahnuť vrátenie všetkých súm vyplatených tomuto poškodenému cestujúcemu na základe plnenia poistnej zmluvy, môže porušiť právo tohto jednotlivca na náhradu škody z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a teda narušiť potrebný účinok smernice 2009/103.
106. Účinkom takejto vnútroštátnej právnej úpravy je totiž ovplyvnenie vzťahu medzi poškodenou treťou osobou a poisťovateľom bez vplyvu na zodpovednosť za škodu poisteného, ktorý je priamo zodpovedný za dopravnú nehodu. Okolnosť, že táto právna úprava má sankcionovať nepravdivé vyhlásenia poistníka pri uzatváraní poistnej zmluvy, nespochybňuje túto úvahu. Skutočnosť, že poškodený cestujúci je poistníkom, ktorý pri uzatváraní poistnej zmluvy uviedol nepravdivé vyhlásenia o totožnosti zvyčajného vodiča, totiž nič nemení na jeho postavení „poškodenej tretej osoby“ v zmysle smernice 2009/103(55).
107. V tejto súvislosti je nepochybne pravda, že v rozsudku Ruiz Bernáldez(56)Súdny dvor zastával názor, že „zmluva o povinnom poistení môže stanoviť, že poisťovateľ bude mať v takýchto prípadoch právo podať proti poistenému regresnú žalobu“. Tento rozsudok však nemožno chápať v tom zmysle, že právo Únie nebráni možnosti poisťovateľa podať regresnú žalobu proti osobe, s ktorou uzavrel poistnú zmluvu, pokiaľ je táto osoba zároveň poškodenou treťou osobou v zmysle smernice 2009/103.
108. Ako totiž zdôrazňuje francúzska vláda, v rozsudku Ruiz Bernáldez(57)bol poistený vodičom vozidla a osobou, ktorá spôsobila škodu, takže otázka rizika porušenia práva poškodeného na náhradu škody z dôvodu tejto žaloby nevznikla. Okrem toho úvahy Súdneho dvora sa konkrétnejšie týkali ustanovenia poistnej zmluvy, ktoré umožňovalo poisťovateľovi podať regresnú žalobu proti poistenému s cieľom získať späť sumy, ktoré vyplatil poškodenému účastníkovi dopravnej nehody spôsobenej vodičom pod vplyvom alkoholu(58). Naproti tomu nič v tomto rozsudku nenaznačuje, že by takúto regresnú žalobu bolo možné podať bez akéhokoľvek obmedzenia práva Únie proti osobe odškodnenej poisťovateľom. Naopak, Súdny dvor uviedol, že „zmluva o povinnom poistení nemôže stanoviť, že v určitých prípadoch a najmä v prípade, keď je vodič vozidla pod vplyvom alkoholu, poisťovateľ nie je povinný vyplatiť náhradu za škodu na majetku alebo ujmu na zdraví spôsobenú tretím osobám poisteným vozidlom“(59).
109. Čo je ešte dôležitejšie, regresná žaloba, o akú ide v druhej časti prejudiciálnej otázky, nezohľadňuje potrebu zabezpečiť proporcionalitu opatrenia, ktorého cieľom je zbaviť poškodenú osobu práva získať náhradu škody od poisťovateľa.
110. Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, neplatnosť zmluvy vyplýva z nepravdivých vyhlásení, ktoré zmenili riziko z pohľadu poisťovateľa, a teda aj cenu poistenia, pričom nemali nijaký vplyv na poistnú udalosť a rozsah škody. Ak sa pritom žaloba s cieľom dosiahnuť vrátenie všetkých súm vyplatených dotknutej osobe z dôvodu náhrady škody spôsobenej pri dopravnej nehode podá pod zámienkou sankcionovania nepravdivých vyhlásení poistníka týkajúcich sa totožnosti zvyčajného vodiča dotknutého vozidla, v praxi má uvedená žaloba za následok, že táto osoba bude definitívne a neprimeraným spôsobom zbavená ochrany, ktorú smernica 2009/103 priznáva poškodeným pri takýchto nehodách.
111. Za týchto okolností je potrebné odpovedať na druhú časť prejudiciálnej otázky tak, že články 3 a 13 smernice 2009/103 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia aj vnútroštátnej právnej úprave, ktorá oprávňuje poisťovateľa podať proti poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, žalobu založenú na jeho úmyselnom nepravdivom vyhlásení týkajúcom sa zvyčajného vodiča dotknutého vozidla, s cieľom dosiahnuť vrátenie všetkých súm vyplatených tomuto poškodenému cestujúcemu na základe plnenia tejto zmluvy.
V. Návrh
112. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), takto:
Články 3 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
– bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje dovolávať sa voči poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, neplatnosti zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá vyplýva z úmyselného nepravdivého vyhlásenia tohto poistníka týkajúceho sa zvyčajného vodiča dotknutého vozidla,
– bránia aj vnútroštátnej právnej úprave, ktorá oprávňuje poisťovateľa podať proti poškodenému cestujúcemu, pokiaľ je zároveň poistníkom, žalobu založenú na jeho úmyselnom nepravdivom vyhlásení týkajúcom sa zvyčajného vodiča dotknutého vozidla, s cieľom dosiahnuť vrátenie všetkých súm vyplatených tomuto poškodenému cestujúcemu na základe plnenia tejto zmluvy.