Vec T‑698/21
Georgios Paraskevaidis
proti
Európskej komisii
a
Rade Európskej únie
(deviata rozšírená komora) z 26. júna 2024
„Verejná služba – Úradníci – Odmena – Rodinné prídavky – Príspevok na vzdelanie – Odmietnutie poskytnutia – Článok 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku – Odborná príprava – Vyššie vzdelávanie – Delegovanie právomocí – Prevzatie delegovaných právomocí naspäť – Príslušný menovací orgán“
1. Žaloby úradníkov – Žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci subjektu, ktorý vydal akt spôsobujúci ujmu – Dôvod týkajúci sa verejného poriadku
(pozri body 35, 36)
2. Žaloby úradníkov – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Rozhodnutie administratívy – Napadnutý akt prijatý Úradom pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) na základe delegovania Radou Európskej únie – Právomoc delegujúceho orgánu rozhodovať o sťažnosti – Podmienka – Prevzatie delegovaných právomocí naspäť na základe rozhodnutia uverejneného v úradnom vestníku
(Služobný poriadok úradníkov, článok 2 ods. 2, články 90c a 91a; rozhodnutie Rady 2019/792, článok 1 ods. 2)
(pozri body 43 – 54)
3. Úradníci – Individuálne rozhodnutie – Oneskorené oznámenie – Účinky
(Služobný poriadok úradníkov, článok 25)
(pozri bod 61)
4. Úradníci – Odmena – Rodinné prídavky – Príspevok na vzdelanie – Podmienky priznania – Navštevovanie vzdelávacieho zariadenia – Vplyv odborného charakteru poskytovaného vzdelávania – Neexistencia
[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 2 ods. 3 písm. b) a článok 3 ods. 1]
(pozri body 75 – 78)
Zhrnutie
Všeobecný súd rozhodujúci v rozšírenej komore, ktorý konal vo veci žaloby podanej úradníkom Rady Európskej únie, zrušil rozhodnutie tejto inštitúcie v rozsahu, v akom ním bolo žalobcovi odmietnuté poskytnutie príspevku na vzdelanie z dôvodu, že vzdelávací program, ktorého sa zúčastňovala jeho dcéra, nemožno považovať za vyššie vzdelávanie v zmysle článku 3 ods. 1 prílohy VII k Služobnému poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“). V rámci tejto žaloby mal Všeobecný súd za úlohu určiť, ktorý orgán je príslušným orgánom a ktorý akt je aktom spôsobujúcim ujmu v prípade, že inštitúcia v priebehu konania pred podaním žaloby a v individuálnom prípade prevezme naspäť právomoci, ktoré delegovala na inú inštitúciu. Taktiež sa vyjadril k otázke, či sa má článok 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku vykladať v tom zmysle, že umožňuje poskytnutie príspevku na vzdelanie v prípade, že navštevované vzdelávanie má charakter odbornej prípravy.
Rozhodnutím z 13. mája 2019(1) Rada poverila Úrad Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) výkonom právomocí týkajúcich sa poskytovania a spravovania príspevkov na vzdelanie. V súlade s článkom 1 ods. 2 tohto rozhodnutia sa PMO vzdá výkonu právomocí, ktoré sú naň delegované, v prospech Rady, ak o to v jednotlivých prípadoch požiada menovací orgán (MO) Rady.
V prejednávanej veci sa v období od novembra 2019 do augusta 2020 dcéra žalobcu zúčastňovala vzdelávacieho programu v odbore psychopedagogika. Na základe článku 3 prílohy VII k služobnému poriadku bol žalobcovi počas trvania tohto vzdelávania vyplácaný príspevok na vzdelanie. PMO vo februári 2021 oznámil žalobcovi rozhodnutie, ktorým mu bol odmietnutý nárok na príspevok na vzdelanie z dôvodu, že predmetný vzdelávací program nebol na úrovni vyššieho vzdelávania. V dôsledku toho sa sumy, ktoré mu boli vyplatené ako príspevok na vzdelanie, museli vrátiť.
V nadväznosti na žiadosť žalobcu o opätovné preskúmanie PMO zopakoval svoje rozhodnutie. Žalobca podal sťažnosť proti rozhodnutiam PMO na Radu. Taktiež podal sťažnosť v rovnakom znení na Komisiu. Rada, ktorá v rámci toho, ako informovala žalobcu o prevzatí delegovaných právomocí naspäť, sťažnosť zamietla.
Posúdenie Všeobecným súdom
V úvode Všeobecný súd konštatoval, že Rada rozhodnutím o sťažnosti úplne zmenila dôvody uvedené v rozhodnutiach PMO, a to na základe opätovného preskúmania situácie žalobcu. Uvedené rozhodnutie má teda samostatný obsah a odlišný rozsah než rozhodnutia PMO a nemožno ho považovať za rozhodnutie, ktorým sa tieto rozhodnutia čisto len potvrdzujú. Rozhodnutie o sťažnosti preto nahradilo rozhodnutia PMO a v prejednávanej veci predstavuje akt spôsobujúci ujmu.
Pokiaľ ide o právomoc Rady prevziať delegované právomoci naspäť v individuálnom prípade, Všeobecný súd na jednej strane uviedol, že normotvorca v služobnom poriadku výslovne nevylúčil možnosť takéhoto prevzatia naspäť. Na druhej strane zásada právnej istoty, na ktorej je založená formálna povaha delegovania právomoci, vyžaduje, aby delegujúci orgán najprv prijal výslovný akt, na základe ktorého znovu nadobúda delegovanú právomoc. Platí tak, že rovnako ako si delegovanie právomoci vyžaduje prijatie výslovného aktu, ktorým dochádza k prenosu predmetnej právomoci, aj prevzatie delegovaných právomocí naspäť sa musí uskutočniť na základe prijatia výslovného aktu. Okrem toho zásada riadnej správy vecí verejných predpokladá okrem iného to, aby rozdelenie právomocí v oblasti personálneho riadenia bolo jasne vymedzené a riadne uverejnené.
V prejednávanej veci prevzatie delegovaných právomocí naspäť rešpektovalo požiadavky vyplývajúce zo zásady právnej istoty. Po prvé článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2019/792 výslovne oprávňoval Radu na prevzatie delegovaných právomocí naspäť práve v individuálnych prípadoch a v nadväznosti na podanie sťažnosti. Po druhé bolo uvedené rozhodnutie riadne uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie. Po tretie Rada vykonala svoju právomoc až po predchádzajúcom vydaní výslovného aktu, ktorým požiadala PMO o to, aby sa v prejednávanej veci vzdal výkonu delegovaných právomocí, pričom PMO tejto žiadosti vyhovel. Napriek tomu, že informácia o prevzatí delegovaných právomocí naspäť bola žalobcovi poskytnutá až v štádiu rozhodnutia, ktorým bola jeho sťažnosť zamietnutá, žalobca tým predsa len nebol poškodený, pretože podal sťažnosť aj na Radu.
Za týchto okolností okrem iného skutočnosť, že v článku 90c služobného poriadku sa uvádza, že žiadosti a sťažnosti týkajúce sa delegovaných právomocí sa podávajú MO poverenému výkonom právomocí, nemožno považovať za legislatívny zákaz prevzatia takýchto právomocí naspäť ich nositeľom, či už vo všeobecnosti alebo v individuálnom prípade. Uvedené ustanovenie nemožno považovať ani za ustanovenie, ktoré by zakazovalo prevzatie delegovaných právomocí naspäť v priebehu konania pred podaním žaloby, a to predovšetkým vzhľadom na jeho povahu vyznačujúcu sa vývojom.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že vzdelávanie má charakter odbornej prípravy, Všeobecný súd dospel k záveru, že to nemá vplyv na priznanie príspevku na vzdelanie podľa článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku pod podmienkou, že ho poskytuje vzdelávacie zariadenie.
Toto ustanovenie totiž vyžaduje predovšetkým tri podmienky na priznanie príspevku na vzdelanie, a to po prvé navštevovanie vzdelávacieho zariadenia, po druhé pravidelnosť uvedeného navštevovania a po tretie, aby toto navštevovanie bolo celodenné.
Hoci normotvorca v rámci článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku neuviedol povahu vzdelávania poskytovaného zariadením vyššieho vzdelávania, zatiaľ čo v rámci článku 2 ods. 3 písm. b) tejto prílohy tak urobil, ani MO predmetnej inštitúcie, ani Všeobecnému súdu neprináleží, aby túto povahu povýšili na dodatočnú podmienku.
Je síce pravda, že rozlišovanie medzi vzdelávaním a odbornou prípravou, ktoré sa uvádza v článku 2 ods. 3 písm. b) prílohy VII k služobnému poriadku, umožňuje vylúčiť vyplácanie príspevku na vzdelanie stanoveného v článku 3 ods. 1 uvedenej prílohy v prípade, že sa nezaopatrené dieťa zúčastňuje na odbornej príprave bez akejkoľvek súvislosti so vzdelávacím zariadením. Toto rozlišovanie naopak nebráni vyplácaniu príspevku na vzdelanie v prípade, že sa nezaopatrené dieťa zúčastňuje na odbornej príprave poskytovanej zariadením vyššieho vzdelávania, ktoré toto dieťa navštevuje pravidelne a celodenne.
– námietka neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia osobitným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 27. januára 2022,
– uznesenie z 15. júla 2022, ktorým sa konanie o námietke neprípustnosti spája s konaním vo veci samej,